Eva Novanská
Feťákove Vianoce
Sedím pri počítači u mňa v izbe, hrám windowsácku hru Free cell, počúvam skvelú Luciu Bílú a jej Noc je jak satén a tečú mi slzy.
človek ktorý chce svojimi výtvormi povedať niečo ľuďom... Zoznam autorových rubrík: Poviedky, Básne, Čo ma práve napadne..., Súkromné, Nezaradené
Sedím pri počítači u mňa v izbe, hrám windowsácku hru Free cell, počúvam skvelú Luciu Bílú a jej Noc je jak satén a tečú mi slzy.
Pri každodennom nástupe do pracovného stereotypu ma čakajú tie isté úkony. „Narvem“ si všetky svoje veci do 50 x 50 cm veľkej skrinky, zapíšem sa do prezentačnej knihy, počkám, kým mi vedúca prepočíta peniaze v pokladni a obdarí ma nenávistným a znechuteným úsmevom. Zapnem bežiaci pokladničný pás, zasvietim lampičku označenú číslom a privítam prvého zákazníka.
Sedím za stolom a vychutnávam si vôňu jedinečnej a pritom tak lacnej záležitosti, ako je “sáčková” polievka. Tiež ju milujete tak veľmi ako ja?
Prichádza posledná fáza, za vetou strieda sa fráza, keď nemý dotyk stíchne ešte viac a chromý jazyk sa tak povediac
Tak hrdý, ako len muž môže byť, je ten, na ktorého chcem v živote naraziť.
Tak krásny ako les plný fialiek, tak vzácny ako penicilínový liek, tak tichý ako melódia hudby, tak prefíkaný skús byť.
Prievan kričí dokorán,od bolesti nových rán už nemám v srdci miesto s kapacitou 50, nie 100.
Trápená životom, skúšaná biedou, čaká, čo potom. Píše čiernou kriedou stratené myšlienky, nájdené hádanky, citáty z knihy: „Z osudu idiota“.
Nauč ma chcieť sa niečo naučiť,Nauč ma hádať, skúmať a veriť,nauč ma dúfať.Nauč ma vidieť veci z lepšej stránky,nauč ma čítať medzi riadky,rozpoznať ľudské zlo, krutosť a hádky,milovať sviatky.Kráčať vždy vpred, nie späť.
Na steně visí obří kříž, telo Krista, telo Pána. On vidí tvou duši, ty ji nevidíš tahle moudrost není tobě dána.
Sníval sa mi trpký sen.V kaviarni na terase sedela som s neznámym mužom.Neznámy nápoj do svojho tela prijímala som.Možno to bola káva.A on mi vraví, že vraj to sa stáva,keď herec svoju prácu vykonáva popri zamestnaní.
Tak rozpleť už tú pavučinua priznaj si svoju vinu,kým nie je neskoroa povedz mi konečne,
Kdesi na konci poľnej cesty,kde začína sa lúka a končí svet,kde vietor fúkaa osud nehrá ľuďom do kariet,rastie ihličnatý strom bez listov.
Den není kousek papíru vystřižený na míru pro náš ideální svět, pro pocit, že lidem je třeba rozumět.