Eva Novanská
Svetry
Vstříc nahá, vstříc světu,nic víc než z líc a rubůsi svetry pletu.
človek ktorý chce svojimi výtvormi povedať niečo ľuďom... Zoznam autorových rubrík: Poviedky, Básne, Čo ma práve napadne..., Súkromné, Nezaradené
Muž ženu miluje, silným pohybom údu rozkoš svoju zvyšuje. Žena leží, vonku sneží, nuda...
Určite sa už nejeden občan tejto republiky zamýšľal nad zmyslom tohto zvláštneho ocenenia za populárunu hudbu. Priznám sa, že som si slávnostný večer udeľovania cien pozrela, aj keď vôbec nezvyknem takéto akcie sledovať. Po skončení celej perepúte slávnych osobností i menej slávnych vyobliekaných človiečikov, reprezentujúcich sponzorské organizácie, som sa zamyslela nad otázkou: Je táto cena skutočnou cenou, ktorú si hudobní interpreti a spolutvorcovia zaslúžia?
Ľudia ma často trápia otázkou: "A nechceš prestať fajčiť?" Určite očakávajú odpoveď typu: "Áno, ale nemám pevnú vôľu." alebo: "Áno, ale neviem ako." Naopak ostanú prekvapení, keď z mojich úst vyjde odpoveď typu: "Nie, mala by som?"
Vojdem ráno do svojej kancelárie a po pár minútach sa ma kolegyňa spýta, či si dám čaj alebo kávu. Ešte som si na to nezvykla. Splnil sa mi sen - želala som si zmysluplnú a nadriadenými nevykorisťovanú prácu. Mám a ďakujem za takúto možnosť.
Sedím pri počítači u mňa v izbe, hrám windowsácku hru Free cell, počúvam skvelú Luciu Bílú a jej Noc je jak satén a tečú mi slzy.
Pri každodennom nástupe do pracovného stereotypu ma čakajú tie isté úkony. „Narvem“ si všetky svoje veci do 50 x 50 cm veľkej skrinky, zapíšem sa do prezentačnej knihy, počkám, kým mi vedúca prepočíta peniaze v pokladni a obdarí ma nenávistným a znechuteným úsmevom. Zapnem bežiaci pokladničný pás, zasvietim lampičku označenú číslom a privítam prvého zákazníka.
Sedím za stolom a vychutnávam si vôňu jedinečnej a pritom tak lacnej záležitosti, ako je “sáčková” polievka. Tiež ju milujete tak veľmi ako ja?
Prichádza posledná fáza, za vetou strieda sa fráza, keď nemý dotyk stíchne ešte viac a chromý jazyk sa tak povediac
Tak hrdý, ako len muž môže byť, je ten, na ktorého chcem v živote naraziť.
Tak krásny ako les plný fialiek, tak vzácny ako penicilínový liek, tak tichý ako melódia hudby, tak prefíkaný skús byť.
Prievan kričí dokorán,od bolesti nových rán už nemám v srdci miesto s kapacitou 50, nie 100.
Trápená životom, skúšaná biedou, čaká, čo potom. Píše čiernou kriedou stratené myšlienky, nájdené hádanky, citáty z knihy: „Z osudu idiota“.
Nauč ma chcieť sa niečo naučiť,Nauč ma hádať, skúmať a veriť,nauč ma dúfať.Nauč ma vidieť veci z lepšej stránky,nauč ma čítať medzi riadky,rozpoznať ľudské zlo, krutosť a hádky,milovať sviatky.Kráčať vždy vpred, nie späť.
Na steně visí obří kříž, telo Krista, telo Pána. On vidí tvou duši, ty ji nevidíš tahle moudrost není tobě dána.